Ako vznikla imunita suveréna?
Jeden z kľúčových problémov dneška je imunita suverénov a úradníkov a jej zneužívanie. V tomto článku môžem upozorniť len na niekoľko najdôležitejších vecí.
Predovšetkým by si ľudia mali uvedomiť, ak si to už neuvedomujú, že tvorcovia písaného práva v období pred rokom 1787 a neskôr neboli takí systematickí a rigorózni ako filozofi usilujúci sa o dôsledný výklad. Mnohí z nich len dávali dohromady poznámky z prednášok a stanoviská k právnym prípadom a ich analytické zručnosti často neboli veľmi dobré. To neznamená, že nejestvovali právne zásady, ktoré sa snažili objasniť, hoci podľa nášho názoru nie vždy venovali pozornosť niektorým faktorom a detailom, ktorým pozornosť venovať mali. Avšak ak sa chceme dostať až k základom, je potrebné sa prepracovať až k zásadám, ktoré oni sami často len hmlisto chápali, či zle vyjadrovali a vystavať logickú štruktúru na tom, čo dokážeme rozpoznať.
Suverénny vládca je za každých okolností zvrchovaný zákonodarca, najmä na určitom pozemku. Bez suverénneho vládcu nejestvuje právo. Pôvodne to boli víťazní vojnoví lordi, ktorí si presadili nadvládu v krajine. Na základe listiny Magna Carta z roku 1215, najmä jej článku 61, sa tento pojem vyvíjal tak, že sa začalo rozlišovať medzi osobou panovníka, úradom a jednotlivcom, ktorý by tento úrad mohol zastávať.
Zásada, že „kráľ nemôže porušovať právo“ bola len odlišným vyjadrením toho, že „Koruna nenesie zodpovednosť“, pretože je zvrchovaným vládcom a [kráľovský ] dvor, ktorý zvrchovaný vládca zriadil, nemôže rozkazovať zvrchovanému vládcovi. V zásade môže rozkazovať osobe, ktorá korunu nosí, ako to bolo v prípade súdneho procesu s Karolom I. A pravdaže môže rozkazovať ministrom Koruny, hoci nie všetci sudcovia sú nadradení všetkým ministrom. Z tohto dôvodu bola vytvorená porota, aby umožnila intervenciu zvrchovaného vládcu.
Avšak toto učinilo ľud zvrchovaným vládcom, ak sa pokúšal inštitút poroty doviesť k logickému dôsledku. Dlhé obdobie bola Alžbeta jediná osoba, ktorá jednak nosila korunu a jednak uznávala, že sa jej autorita opiera o súhlas ľudu: prvý, a zdá sa aj posledný, hlboký mysliteľ Anglicka v tejto úlohe. Obklopila sa ďalšími hlbokými mysliteľmi, medzi ktorými bol najmä Bacon a Coke, ktorí položili základy ďalšieho pokroku.
Americká nezávislosť priniesla poznanie, že explicitným zvrchovaným vládcom je ľud, ba čosi viac: poskytla štruktúrovaný proces, prostredníctvom ktorého mohol ľud vyjadriť svoju zvrchovanosť, prostredníctvom ústavných ratifikačných konvencií, ktoré umožnili brať na zodpovednosť osoby zastávajúce úrad, nakoľko mali k dispozícii systematický a legitimný spôsob ako ich nahradiť bez poškodenia samotného úradu. Toto neuskutočňoval ľud ako suverén, ale ľudia v úrade voličov, pričom tento úrad je predmetom konštituovania vlády rovnako ako iní úradníci.
Imunita bola pôvodne privilégiom udeľovaným zvrchovaným vládcom, pokiaľ ide o uplatnenie právneho nároku voči konaniu úradníkov, ktorí taktiež zastupujú zvrchovaného vládcu, hoci nie nevyhnutne absolútne. Z tohto sa vyvinula koncepcia, že ani suverén nemá neobmedzenú právomoc. Je obmedzený zvrchovanou konštitúciou prírody, spoločnosti a štátu a žiaden jeho zástupca nemôže legitímne porušiť imunity v konečnom dôsledku prameniace z týchto prioritných konštitúcií. V Ústave z roku 1787 a v Listine práv nazývali tieto imunity otcovia zakladatelia „právami“.
V striktnom zmysle slova je imunita suveréna imunitou voči sebe samému. Jej narušenie, na ktoré sa mnohí oprávnene sťažujú, spočíva v tom, že úradníci majú sklon nárokovať si časť suverenity, ktorá správne prináleží ľuďom ako celku a usilovať sa o ochranu imunity suveréna. Do určitej miery zástupcovia fakticky konajú v rámci ich zákonnej právomoci a uváženia, kde si môžu legitímne takúto imunitu nárokovať. Problém nastáva, ak túto právomoc a uváženie prekročia a sami posudzujú, či je ich konanie mimo, alebo v rámci príslušnej sféry.
Tradičný spôsob nápravy bolo podriadenie všetkých takýchto rozhodnutí porote, avšak úradníci mnohé takéto rozhodnutia odňali porote, kam náležite patria. Znamená to, že porota musí preskúmavať právne rozhodnutia a zmeniť rozhodnutia sudcov v prospech žalovanej strany. A znamená to tiež, že strany, ktoré sú súkromnými osobami, musia mať možnosť podávať žaloby, vrátane začatia trestných konaní bez toho, aby ich zastavili prístup kontrolujúce subjekty, ktoré napr. ovplyvňujú veľkú porotu, alebo zabraňujú prístupu k nej v prípade trestného stíhania z podnetu súkromnej osoby.
Jednou z mätúcich súčastí pojednania o tejto veci je tendencia, že príliš mnoho právnych vedcov považuje všetky súdne opravné prostriedky za prostriedky týkajúce sa odškodného, alebo majetku a prehliada opravné prostriedky podľa ekvity a prerogatívnych súdnych príkazov. Jedenásty dodatok bol napísaný len vo vzťahu k nárokom na odškodné a mal špecificky vylúčiť iné druhy opravných prostriedkov. V tomto prípade boli obavy, že ak by bolo možné žalovať štát bez jeho súhlasu, žalobcovia by mohli štát rozložiť. Avšak osobám zostavujúcim tento dodatok nedošlo, že vlastne chceli poskytnúť imunitu voči výkonu rozsudkov v penažných a majetkových veciach, nie voči žalobám. Žaloba podľa práva slúži mnohým iným účelom než je donútiť stranu, ktorá prehrala spor zaplatiť, napr. na to, aby vyšla najavo pravda.
Úradná imunita bola obmedzená a tolerovateľná pokiaľ sa úradníci nespolčovali ako nejaký klan oddaný vzájomnej ochrane svojich príslušníkov pred verejnosťou, avšak rok po roku presne toto robia a prešli od úradnej imunity týkajúcej sa prechodného konania v rámci svojej legitímnej právomoci k imunite týkajúce sa všetkého, čo urobia v čase keď zastávajú svoj úrad. Tým sa titul ich úradu stáva šľachtickým titulom.
Všetky konceptuálne nástroje, ktoré potrebujeme, sa dajú nájsť v ústave, avšak nie bez istej analýzy jej historických a konceptuálnych koreňov.
prel. NM